Milé mamky, už niekoľko týždňov sa intenzívne zaoberám problémom mojej 7-ročnej prváčky. Aby som to v skratke popísala:
Moja Vivi chodila s Emkou do škôlky - v predškolskej triede bola Emka nová a tak boli najlepšie kamošky. Inak tá moja veľa kamarátok nemá, nie je nejaký extra priebojný typ, skôr tá, ktorá sa prispôsobuje (čo mňa v duchu neskutočne štve).
Bola som samozrejme rada, keď šli spolu do jednej triedy na základnú školu. Je to súkromná škola (kde aj učím, hoci vo vyšších triedach) a v triede ich je len osem, z toho tri dievčatá. A tu je kameň úrazu. Totiž postupne sa ukázalo, že jej "najlepšia kamoška" Emka už nie je taká najlepšia, ako bola predtým. To tretie dievčatko, nazvime ho Táňa, je tiež tichšia, prispôsobivá a Emka je veľká šéfka, ktorá rozhoduje, čo sa bude diať, kto čo bude robiť a kto sa s kým bude, resp. nebude hrať. Tak sa to postupne aj dialo - takže stále to akosi cirkulovalo - ale vždy dve proti jednej, nikdy sa nedokážu hrať tri.
Čo ma ale začalo trápiť viac, sú spôsoby dievčatka, o ktorých počúvam asi denno-denne. Sprvu som musela z dcéry doslova ťahať, čo sa stalo, teraz to už ide ľahšie, asi sa konečne prestala Emky zastávať aj sama pred sebou...
Ide o to, že Emka si s veľkou obľubou "požičiava" veci tých dvoch. Keď sa kreslí, tak zavelí - Viktorkin peračník, a kreslí sa Viktorkinými farbičkami. Bez dovolenia si od nej vezme gumu, pero, podobne od Táni, ktorá potom píše v škole ceruzkou, hoci má dve plniace perá (ktoré si ale mimochodom "požičala" Emka, hoci má aj svoje vlastné - tie si však šetrí...). Tak ja potom nerobím nič iné po večeroch, len strúham už asi tretiu sadu farbičiek, ktoré sú denno-denne polámané a kratšie...Podobne to bolo s "povinným" delením desiaty, atď.
Žiaľ, uvedomujem si aj postoj mojej dcéry, ktorá snáď v snahe "získať" si späť starú kamošku, sa jej všemožne prispôsobuje a ustupuje jej, hoci už sama vidí, že to nie je správne. Sama sa hrať nechce, a tak radšej ustúpi.
Rozprávala som aj s triednou, ktorá to vidí tiež, ale tiež len bezmocne konštatuje daný status quo - ani sama vlastne neviem, ako by mala zasiahnuť. Akurát im hovorí, že hrať sa majú všetky tri - to ale v praxi asi nejde.
Poraďte mi, čo mám vlastne robiť, moja dcéra (hoci má jednu- dve kamarátky aj u nás vo vchode, Emka je pre ňu len jedna a navyše stále v jednej triede) dosť trpí. Minule som musela stískať zadok, aby som sa nerozplakala, keď mi vravela: " Vieš, mami, to moje kamarátstvo s Emkou - predtým som mala srdiečko červené, potom ružové, potom sivé, čierne a teraz mi puklo..."